Príručka pre opatrovateľky

    Stretli ste sa už niekedy s pohŕdaním, keď sa vás niekto pýtal na prácu a vy ste povedali, že pracujete ako opatrovateľky u našich západných susedov? Ja niekedy podvedome cítim v reakciách ľudí – „to teda by som v živote nerobil“.  My, čo sme už nejaké tie roky v teréne vieme svoje. A vieme aj prečo to robíme. Aspoň väčšina z nás. Hoci každá máme na to svoj dôvod, prevažuje ten finančný. Slovensko je ešte stále krajina, v ktorej naozaj mzdy zaostávajú za zaslúženým príjmom (samozrejme ako všade aj tu sú výnimky) a v ľuďoch ostáva horkosť a pocit krivdy. Ako u mojej mamičky, ktorá to vyriešila odchodom zo zamestnania, hoci tu musím povedať, že už ako dôchodkyňa s relatívne dobrou rentou si to mohla dovoliť. A povedala si, šup sa na kurz a do agentúry zaregistrovať.

    Väčšinou je popri finančnej motivácii u nás aj potreba niekomu pomáhať a u mňa to bol tak isto aj jazyk, ktorý ma lákal. Hlavne, keď na jazykových kurzoch sú také pálky a hlavne, povedzme si na rovinu - koľkí z nás sa tam naozaj niečo naučia a dokážu prinútiť nazrieť do kníh aj mimo triedy? Kdežto v rodine pri práci je to iné. Vieme, že ak si proste chceme dobre robiť svoju prácu, tak musíme presne vedieť, čo sa od nás očakáva. A oni sa veru kvôli nám  po slovensky nenaučia. Môžeme si to neviem ako zbožne priať. Ani keď sa postavíme na hlavu. A máme štúdium jazyka zadarmo...:-)

    Čo si však myslím, že je u nás určujúce pri zotrvávaní pri tomto druhu podnikania, to sú tie dva týždne voľna po každom turnuse. Veď ktorá z nás sa neteší, keď už zabuchne za sebou dvere, nasadne do auta a vie, že o pár hodín si bude 13 dní môcť robiť, čo chce. S otvorením hraníc a neskôr aj legalizovaním opatrovateľstva si mnohí z nás hlasito vydýchli. Konečne žiadne stresy pri colnej kontrole, žiadne klamstvá, vykrúcanie, strach z kontroly.

    Predtým ako by sme rozobrali pár pravidiel opatrovateliek, rada by som prehodnotila výhody a nevýhody registrácie v agentúrach.  Môžete mi samozrejme oponovať, ale osobne si myslím, že je to výhodnejšie ako pracovať na vlastnú päsť. Napriek tomu, že sa nám nepáči, že od nás požadujú za svoje služby poplatky, niekedy relatívne vysoké, v mnohom nám našu prácu uľahčujú. 

  • Po zaregistrovaní a zvládnutí skúšok sa už nemusíte o nič viac starať, agentúra vám nájde rodinu, vybaví živnostenský list, poistenie. Ak v rodine nie sme spokojní a prostredie je tam naozaj nevyhovujúce, agentúra vám nájde inú rodinu. Samozrejme nie je dobré už na začiatku preberať a nebyť s ničím spokojná.  Zvyčajne sa v každej novej práci treba prehrýzť veľa problémami. Ale nebojte sa, neskôr to bude o to ľahšie.
  • Agentúra vám zvyčajne vie zabezpečiť výhodnejšie finančné podmienky ako by ste si dohodli vy sami, predsa len má u rodiny väčšiu váhu.
  • Zabezpečí a riadi odvoz a dovoz z rodiny a do rodiny.
  • V prípade, že ešte neovládate dobre nemčinu a potrebujete niečo na rakúskych, či nemeckých úradoch vybaviť, tak ju môžete o to poprosiť.
  • Väčšina agentúr vám urobí daňové priznanie. Ja osobne si to veľmi cením, nemusím sa tým zaoberať, nechávam to profesionálom a ostáva mi viacej času na rodinu, oddych a svoje koníčky.
  • Ak mám nejaký problém  v rodine, môžem do agentúry zavolať a prekonzultovať ho. Poradiť sa, ako mám ďalej postupovať a ako ho riešiť.
  • V neposlednom rade ak mi pacient zomrie a ja som prišla o rodinu, nemusím prechádzať inzeráty a stresovať sa, vyvolávať a hľadať. Jednoducho si riešim rodinné záležitosti, venujem sa svojim deťom a čakám na zavolanie agentúry, a ak je to spoľahlivá agentúra, tak sa aj rýchlo dočkám.
  • Nevýhody ma nenapadajú, teda okrem toho, že musíte počítať s nejakými tými výdavkami za agentúrne služby.
Takže aké sú pravidlá ak chceme naozaj byť dobrí v tejto práci a pozdvihnúť ju na úroveň?
  • Drahé dievčatá a ženy ( a aj tých pár mužov): Učte sa, učte sa, učte sa!!! Tí, ktorí do prvej rodiny nastupujú so solídnymi základmi nemčiny, klobúk dolu, nemusíte prechádzať cez peripetie nedorozumení, ale u vás tak isto platí: sledovať dialekt, prízvuk, nárečie a učiť sa, učiť sa, učiť sa.
  • Asertivita: Samozrejme, keď len začínam a som v tomto prostredí nová a som  v zaškoľovacej  fáze, držím pusu a krok s vierou, že aj táto časť môjho pracovného života bude raz za mnou. Samozrejme ani ako nováčik si nenechám na seba kakať. Aj pacient musí vedieť, kde sú jeho hranice, čo od nás môže požadovať a čo už by nás nadmieru vyčerpávalo. Permanentne unavená opatrovateľka, ktorá je zo dňa 20 hodín na nohách naozaj v konečnom dôsledku nepomôže nikomu. A už vôbec nie klientovi.
  • Ak mi pacient zomrie alebo z nejakého iného dôvodu idem meniť rodinu, podmienky za akých som ochotná do tej rodiny nastúpiť si môžem klásť, až keď už mám nejaké tie skúsenosti za sebou. Môžete tým u agentúry vzbudiť dojem, že o túto prácu nemáte vážny záujem, že vám ide len o vlastné pohodlie a zárobok.
  • Mnohé z nás nechávame doma rodiny, s ktorými samozrejme chceme byť v kontakte aj keď sme od nich ďaleko. Keď prídeme do novej rodiny, poinformujme sa, ako sa dá čo najlacnejšie telefonovať. Samozrejme najideálnejšie je, keď má rodina internet, ktorý vám v čase vášho voľna sprístupní a už to ide, skype, stránky s chatom....V prípade, že v rodine internet nie je alebo máte v rodine človeka, ktorý nemá počítač a chcete s ním byť v kontakte, veľkou pomocou môže byť Callingcard, ja používam s obľubou kartu Servus. Za 5 euro je tam vyše 100 minút do pevných sietí v EU asi 25  minút na mobily. Takisto je samozrejme dobré mať miestnu sim kartu operátora, ktorý je pre vaše potreby najlepší, predsa len roaming je vždy najdrahší a aj bude, keďže pri ňom platíte naraz dvom operátorom.
  • Veľmi dôležité je uvedomiť si, že nie ste tam na dovolenke, ani to nie je vaša rodina, ste tam pracovne!!! Ja som žiaľ urobila tiež tú chybu, že som sa nechala učičíkať pocitom, že ma tam berú ako svoju a začala som sa im zverovať s osobnými problémami. Aj som veru na to doplatila. Píšem to pre poučenie, nie je to cesta, ako byť dobrou opatrovateľkou. Vo väčšine prípadov je to cesta do zbytočných problémov. Môj osobný život riešim v čase voľna s matkou, manželom alebo priateľkou na dráte. Alebo doma. Ani v inej práci sa nechodia zamestnanci šéfovi, či klientovi vyplakať na plece.
  • Takisto sa v rodine nezapájam do hádok medzi príbuznými a členmi rodiny. Nie som tam na to!!! Jedine ak by sa to týkalo mojej práce a oni by ma o názor požiadali. Aj v tom prípade treba jednať diplomaticky. Vzťahy v rodine bývajú krehké a mohli by sme sebe aj druhým narobiť viac škody ako úžitku.
  • Možno sa niektorí začudujú, ale veľakrát sa v rodine vyžaduje od opatrovateľky odborná práca. Subkutánne podávanie infúzií, injekcií, katetrizácia, schopnosť odhadnúť situáciu najmä u klientov, ktorí nemajú príbuzných. Vedieť kedy je situácia ohrozujúca život ako napríklad pri jednom z mojich pacientov, ktorý zrazu prestal močiť. Po 24 hodinách, kedy som diagnostikovala zlyhanie obličiek, lebo moč sa nenachádzal ani v močovom mechúri, o čom som sa presvedčila preplachom katétra som zavolala pohotovosť. A takisto tam boli iné symptómy, ktoré o tomto stave svedčili. Znovu prízvukujem, aké je v takýchto situáciách dôležité ovládať jazyk na vysokej úrovni a vzdelávať sa permanentne aj v obore zdravotníctva. Nikdy neviete, kedy sa vám to hodí a okrem záchrany pacienta  to zvýši aj váš raiting ako opatrovateľky. A za kvalitnú prácu si každý rád priplatí.
  • Prísny zákaz vynášania informácií o rodine je samozrejme zakotvený v našich zmluvách s agentúrami. Uvedomujem si, že to nie je ľahké dodržiavať, verím, že každá z nás si rada poklebetí v aute domov s kolegyňami, posťažuje či pochváli sa. Ale nemalo by to prekračovať určité medze, nemôžme si dovoliť o klientovi rozprávať ponižujúco a hrubo ho osočovať, či detailne rozoberať jeho diagnózu. Mnohí z pacientov majú psychické poruchy súvisiace s chorobou či starobou za ktoré nemôžu. A my takisto nevieme, čo nás čaká v ich veku. Naši klienti majú právo na našu mlčanlivosť.
  • Všeobecne platí, ak sú jedinou našou motiváciou peniaze, je to veľmi slabá motivácia, ktorá vás pri tejto práci dlho neudrží, lebo skôr či neskôr budete nespokojní s príjmom, ktorý po zaplatení všetkých výdavkov včetne odvodov až taký veľkolepý nie je. Tak isto ako práca zdravotnej sestry tak aj opatrovateľky má byť poslaním. Máme ju robiť so záujmom a zmyslom pre sociálne cítenie. S láskou k ľuďom a snahou pomôcť a urobiť niekoho život trochu prijateľnejším.
  • S pacientom uzatvárame tiež zmluvu, kde sú presne vymedzené naše práva a povinnosti. Okrem nich môžeme samozrejme rodinu poprosiť, či by nám vyšla v ústrety v určitých veciach, ktoré síce sú pre nás dôležité, ale nie je povinnosťou rodiny ich splniť, je to len a len na ich dobrej vôli. Ja, napríklad, keďže mám zlú znášanlivosť na mlieko, tak prosím o to, či by mi zabezpečovali sójové mlieko (teda v prípade, že nakupuje niekto iný ako ja) alebo, či by som si ho mohla z peňazí na domácnosť kúpiť. Ak povedia nie ( s čím som sa vďaka Bohu zatiaľ nestretla), tak je na mne, ako to vyriešim, či som si ochotná kúpiť z vlastného alebo vymením rodinu. Pre mňa konkrétne je kvalitná strava dôležitá, ak mi vyhovejú som im vďačná a snažím sa im nejako odvďačiť za ich ochotu.
  • Čo by som ešte spomenula, že ja osobne neodporúčam, sú nejaké úzke kontakty so striedačkou. Pracovne – áno, udržovať úzke priateľské vzťahy- nie. Málokedy sa to vypláca. Skôr nie.
  • Čo je vždy dovolené je, za pacienta sa modliť.

 

článok nám poslala naša návštevníčka Eva Kovaničová